Nespoznana

Čítam knihu, také mierne napadnutie kresťanskej viery...Vandenberg a jeho ôsmy hriech. Nie zosmiešňujúce, možno realistické, ale určite prinúti k uvažovaniu. Mňa však táto kniha posunula úplne inam. Nerozmyšlala som pri nej na vatikánske praktiky, na existenciu turínského plátna a ani na homosexualitu kňazov. Tieto veci opantávali moju myseľ možno počas prvých kapitol. Kniha vo mne vzbudila chuť filozofovať na kontroverzné témy, na temné témy. Potom som sa v práci snažila nadviazať rozhovor na nejakú inteligentnú tému...a nič. Skutočne som nenašla medzi takmer 100 kolegami nikoho, nikoho, kto by bol zdatný súper v slovnej debate na náročnejšie témy. A tu niekde pramení moja prezentácia sa pred ostatnými ľuďmi...málokto ma pozná a veľmi málokto ma spozná. Mlčím... Môžno je to sebecké, povýšenecké, narcistické... Mám rada múdrych ľudí, ale rešpektujem jednoduchých. Komunikujem s nimi na ich úrovni, s tichým sarkastickým vnútorným úškrnom. Nevyjadrujem sa, neponižujem, počúvam a uvažujem nad sebou...prečo ja nerozmýšľam ako oni? Prečo je pre mňa v komunikácií dôležitejšie naučiť sa niečo,  ako byť počúvaná? Moja náročnosť ma sem tam desí, počúvam a som ticho, počúvam dlho, ľudia to ocenia, ja som stále ticho...sem tam bezduchá reakcia na bezduchú tému. Prejde deň a ja mám v hlave milión myšlienok a nik ma nepočúva...